Uložiť článok

Veľa menštruačných cyklov, estrogénu, hormónov, ale aj odklad materstva do vyššieho veku. Aj to sú podľa onkologičky Bibiany Krakovskej Vertákovej dôvody, pre ktoré naša krajina pravidelne dosahuje alarmujúce výsledky v úmrtnosti na rakovinu prsníka.

„Dajme si ruku na srdce a odpovedzme si: Koľko z nás chodí každý rok na preventívne prehliadky? Ktorá z nás si robí každý mesiac samovyšetrenie prsníkov?“ pýta sa onkologička Bibiana KRAKOVSKÁ VERTÁKOVÁ z Onkologického ústavu sv. Alžbety v Bratislave.

Podľa jej slov sú práve odpovede na tieto otázky dôvodom, prečo je Slovensko v rámci Európy každoročne na popredných priečkach s najvyššou úmrtnosťou na rakovinu prsníka. V našej krajine je ročne diagnostikovaných takmer tritisíc nových pacientok, z toho takmer tristo už v pokročilom štádiu. Ročne u nás na rakovinu prsníka umiera takmer tisíc žien, pričom v priemere u nás každých osem hodín zomrie jedna žena.

Onkologička Bibiana Krakovská Vertáková z Onkologického ústavu sv. Alžbety v Bratislave Zdroj: Diana Michaličová/Aktuality.sk

V rozhovore s Bibianou Krakovskou Vertákovou sa ďalej dočítate:

– ako sa žena dokáže psychicky zmieriť s tým, že možno zomrie;

– či sa niektoré ženy rozhodnú vzdať sa a neabsolvovať liečbu;

– aké príbehy lekárke utkveli v pamäti;

– kedy a ako si správne urobiť samovyšetrenie prsníkov;

– či každá hrčka znamená, že žena má rakovinu prsníka;

– na aké vyšetrenia majú pacientky nárok (podľa veku);

– aké riziká má liečba rakoviny;

– v čom Slovensko zaostáva v porovnaní s inými krajinami.

Z filmov poznáme scény, keď je pacientke diagnostikovaná rakovina, ona sa lekára opýta, koľko času jej zostáva, a lekár jej odpovie presným časovým údajom. Funguje to tak aj v realite?

Nie, nefunguje. Máme šťastie, že žijeme v dobe, keď už máme k dispozícii účinné lieky, ktoré prinášajú roky života navyše ako pre pacientky s pokročilým ochorením s vysokým rizikom recidívy, tak aj pre pacientky s metastatickým ochorením, teda takým, ktoré sa rozšírilo do orgánov mimo prsníka.

Na druhej strane, z výsledkov klinických skúšaní liekov vieme, aká je pravdepodobná šanca na to, že pacientka na liek zareaguje. Žiaden liek nefunguje na sto percent, takže predpovedať, či bude pacientke liek určite fungovať, zatiaľ nevieme. Vopred sa to nikdy nedá povedať.

Ako pacientka prijme fakt, že liečba nezabrala a zomrie?

Paradoxne vo verejnosti prevláda presvedčenie, že pacienti reagujú hystericky, kričia. To vôbec nie je pravda. Každý pacient v priebehu choroby prechádza štádiami spracovania informácie, akceptovania svojho stavu a mení sa telesne aj duševne. Keď nastane zhoršenie stavu, pacient cíti, že telo chradne, a takmer všetci odchádzajú v pokoji. Keď je medzi pacientom, rodinou a lekárom, respektíve zdravotníkmi dôvera a vzájomný rešpekt, aj ťažké a komplikované situácie vieme riešiť v pokoji a s rozvahou.

Túto prácu robíte už takmer dvadsať rokov. Je stále psychicky náročné vidieť smrť tak zblízka alebo sa na to dá zvyknúť?

Moja práca predsa nie je len o smrti. Je u nás veľa smiechu a pozitívnych myšlienok, veľa nádeje, s pacientkami často prežívame kus ich života. Samozrejme, k našej práci patrí aj umieranie. Na to, aby si človek zachoval nadhľad a profesionalitu, potrebuje ventil. Musíte vedieť zavrieť dvere na ambulancii a nechať prácu za nimi, aj keď sa to vždy nedá.

Musíte však mať niečo, čím to kompenzujete, nejaké koníčky, musíte urobiť čiaru medzi prácou a súkromným životom. Ja napríklad chodím na turistiku, behávam, stretávam sa s priateľmi. Samozrejme, nie vždy sa to dá. Sú osudy, ktoré sa ma dotknú viac, ale musím ísť ďalej.

ČÍTAJTE VIAC O TÉME:

Rakovina, Rozhovor

Pridajte si Aktuality do svojho kanála správ Google.